Hra farieb a myšlienok

Hra farieb si myšlienok

(Reportážna esej k výstave členov košickej Galérie 6)


Zoznámili sme sa náhodou. Na autobusovej zastávke košickej MHD pri hľadaní vhodných spojov z jednej časti Košíc do druhej. Teraz v časoch, keď sú električkové trate dlhodobá rozkopané, je to s hromadnou dopravou vo východoslovenskej metropole ešte horšie ako bývalo ... Chceli zaniesť pozvánky na vernisáž svojej výstavy a - nasadli na iný autobus. Dostali sa presne na opačný koniec mesta. Tak som im poradil...  

Viac ako problémy s dopravou ma zaujali ich pozvánky. A tak bez zbytočných digresií prejdem priamo k veci. Pozvánky pre svojho hlavného sponzora napokon zaniesli až po viacnásobnom prestupovaní z autobusu na autobus, ale zato ma pozvali do svojich priestorov na Košťovej ulici 1/A v južnej časti mesta - v bezprostrednej blízkosti Hotelovej akadémie na Južnej triede 10 a budovy Vysokej školy bezpečnostného manažérstva na Košťovej 1. Pre ľahšiu orientáciu: je to oproti predajni Lidl na Južnej triede (situovanej v obchodnom centre Astória).

Galéria 6 pri Senior dome, n.o., Košice, tak sa združenie výtvarníkov oficiálne volá, sídli v prízemnej a nie veľmi vzhľadnej budove. “Bývalý výmenník?” - tipujem. “Nie ste ďaleko od pravdy, ale nebol to výmenník, ale ciachovňa meračov tepla. Budova patrí spoločnosti Tepláreň Košice (TEKO), ktorá je aj našim hlavným sponzorom. A práve do teplárne sme niesli pozvánky na vernisáž, keď sme nastúpili na nesprávny autobus,” vysvetľujú mi členovia združenia Karol Krehel a Ing. Vladimír Kuruc.


Krv zatiaľ netiekla


Rád prijímam toto pozvanie a idem sa do Galérie 6 pozrieť. Som zvedavý, pretože pán Krehel mi hovorí, že na výstavu, ktorú otvoria o týždeň, budú práve vyberať obrazy, a to vraj býva rušné, keďže sú voči sebe navzájom veľmi kritickí.

A naozaj, hneď o pár minút som sa stal svedkom ostrejšej výmeny názorov medzi Karolom Krehelom a Ladislavom Rusnákom. Vtedy som pochopil, že členovia združenia sú kritickí nielen voči sebe navzájom, ale každý jeden z nich aj sám k sebe. “A to je len dobre, bude z toho zaujímavá výstava,” pomyslel som si.

Potom ktorýsi z chlapov - akoby čítal moje myšlienky - dodal: “My nie sme vyštudovaní profesionálni maliari, ale učíme sa za pochodu, a to aj tým, že sa vzájomne upozorňujeme na chyby a nedostatky, hecujeme sa navzájom, kritizujeme, diskutujeme a poriadne sa pri tom pohádame. Občas to býva aj vážnejšie, ale krv tu zatiaľ ešte netiekla.”

Po hodinke búrlivej diskusie ich opúšťam a som rád, že sa navzájom nepotľapkávajú po pleci.  A o to viac sa teším na výstavu.


Ľudia, fakty a náklady


Sú jednou z viacerých sekcií košickej neziskovej organizácie Senior dom. Začínali dvaja, postupne sa rozrástli na šiestich a vtedy aj vzniklo označenie Galéria 6, ale už nie je pravdivé. Nedávno k nim totiž pribudol siedmy maliar a k združeniu sa časom dokonca pridal aj jeden fotograf.

Spájajú ich dve veci. Po prvé, sú seniormi, aj keď za starých sa veru nepovažujú a po druhé, chcú maľovať. Niektorí tak robia aj doma, ale - ako zdôrazňujú - klub je klub. Hovorí pani Ľudmila Bevilaqua: “V súčasnosti bývam v Poproči v rodinnom dome a na rozdiel od niektorých ďalších členov zoskupenia, ktorí bývajú v panelákoch, ja mám doma kde maľovať, ale aj tak radšej prídem sem. Je tu tvorivá atmosféra a to je na nezaplatenie.”

Ďalšia vec, ktorá ich spája, je to, že chcú nielen maľovať, ale aj spoločne vystavovať. A práve spoločné výstavy sú odrazom ich svojského, neraz nenapodobniteľného pohľadu na život. Majú za sebou už čosi prežité, každý z nich prešiel nejakou (a nie vždy ľahkou!) životnou dráhou a svoj vlastný, jedinečný životný príbeh sa snaží stvárniť osobitými výtvarnými prostriedkami. Manželia Anna a Ladislav Rusnákovci určite spolu veľa prežili, navzájom sa veľmi dobre poznajú, ale napriek tomu každý z nich vidí svet svojimi vlastnými očami. A to z ich obrazov cítiť.

V rozhovore s členmi združenia sa nemôžeme nedotknúť aj jednej dosť chúlostivej témy. Maľujú pre potešenie, pretože ich to baví a spôsobuje im to radosť a niektorí z nich to v mladosti aj chceli robiť profesionálne, ale im to z rôznych dôvodov nevyšlo. Lenže každý koníček niečo stojí a náklady na plátno, štetce, farby, rámy atď. sú pre väčšinu z nich ako dôchodcov privysoké.

“Aj keď maľujeme preto, že nám to spôsobuje radosť a že ako dôchodcovia sa chceme realizovať, je len pochopiteľné, že sa snažíme kde-tu aj dačo predať, aby sme znížili náklady na tento koníček, ale vieme, aký je výtvarný vkus pospolitého ľudu a nemôžeme sa mu prispôsobovať! Takže je to dosť ťažké,” hovorí inžinier Kuruc. A pani Ľudmila Bevilaqua dodáva:“Moje obrazy dostať v predajni na Uršulínskej ulici v Košiciach (je to tá úzka ulička pri Štátnom divadle - poznámka red.)a sama som niekedy až nemilo prekvapená, keď mi z predajne zavolajú, aké obrazy ľudia zháňajú. Súhlasím preto s kolegom, že nemali by sme ísť smerom nadol.”

A ešte aspoň krátko o jednotlivých členoch Galérie 6. Pôvodne som chcel podrobnejšie, ale pre nedostatok času a priestoru len stručne, a to s tým, že ich ďalším aktivitám sa budem priebežne ďalej venovať. A bude na to azda aj viac času.


Maľovanie? Vzpruha do života


K slovu sa konečne dostávajú reportážne mikrofóny. Manželia Anna a Ladislav Rusnákovci však nechceli o sebe nič bližšie porozprávať s tým, že radšej budú namiesto toho maľovať. “Nie, naozaj teraz nechcem nič povedať, možno niekedy inokedy, však určite ešte bude príležitosť," rozšafne hovorí sympaťák Laco a hneď sa aj chytá nedokončenej roboty.

Gabriel Schmotzer, rodák z Medzeva, je hrdý na to, že patrí k Mantákom, karpatským Nemcom, s ktorými sa spájajú ťažké osudy celých generácií: "Uvediem len ako príklad. V koncentráku zahynul môj dedo a dvaja moji strýkovia; zahynuli hoci boli Nemci, Mantáci, lebo boli na strane partizánov. Potom prišli Rusi a odvliekli na Sibír druhého deda. Ale na svoj rodný jazyk nezabúdam, doma síce nerozprávame po mantácky, lebo manželka, ktorá je z Budimíra, nevie po našom, ale zato dosť často sa na Sídlisku Nad jazerom, kde bývam, stretávam na ulici s bratom pána exprezidenta Schustera a rozprávame sa len po mantácky."

Každé leto chodí maľovať do Medzeva. "Mám tam dom po rodičoch, ale chodím maľovať len v lete, lebo v zime je tam veľká zima, zaviate cesty, ťažká dostupnosť... Nielenže maľujem, ale zaujímam sa o kultúru našich predkov, o dejiny Vyšného a Nižného Medzeva a Štósu. A samozrejme, to poznanie, tú nemeckú kultúru a jej nesmierne bohatstvo sa snažím pretaviť aj do svojej výtvarnej tvorby. Prednedávnom som namaľoval medzevského hámorníka, čo je také typické pre nás, a tento obraz chcem ponúknuť exprezidentovi Schusterovi do jeho múzea."

Pán Schmotzer býva v Košiciach a väčšinu života (38 rokov) prežil ako elektromontér vo Východoslovenských železiarňach, čo si odnieslo jeho zdravie. Má fibrózu pľúc, je trvalo odkázaný na kyslíkové prístroje, jeden má doma, druhý na Košťovej a používa ho aj vtedy, keď maľuje. "Až teraz, čo som na dôchodku, pravidelne maľujem a dáva mi to vzpruhu do života."


O svojich obrazoch hovorieva takto:

"Snažím sa zachytiť pohyb, dynamiku, trebárs pohyb planét, alebo aj lodí, lietadiel a podobne. V poslednom čase experimentujem aj s 3D, snažím sa o určitú plastičnosť, aby maľby mali aj ten priestorový efekt a ťahy štetcom boli - obrazne povedané - vypuklé, slovom, aby prečnievali do okolitého priestoru. Ale okrem abstraktných vecí robím aj "klasiku", ale aj tu sa snažím o zachytenie pohybu. Napríklad trhovisko na košickom Dominikánskom námestí. Mohol som ho namaľovať prázdne a zvýrazniť architektúru okolitých stavieb, ale ja si myslím, že trhovisko je trhoviskom vtedy, keď sú tam ľudia, keď je tam život, dynamika..."

Karol Krehel, starý Košičan. Kassai fiú. Absolvoval železničné učilište v Brne a neskôr si večernou formou doplnil vzdelanie na elektrotechnickej priemyslovke v Košiciach. Celý život pracoval vo Východoslovenských železiarňach. Do Galérie 6 sa dostal po tom, čo po odchode do dôchodku začal sám od seba kresliť a maľovať. Ale nebol sám so sebou spokojný a preto hľadal nejaké možnosti, kde by sa mohol priučiť.


"A tak som začal navštevovať výtvarný kurz a zdalo sa mi, že tam patrím medzi tých dobrých žiakov, ale ekonomika je ekonomika a priestory, v ktorých kurz prebiehal, prenajali niekomu, kto mal lepší biznis (išlo o obchod s obuvou) a náš kurz náhle skončil... Potom som ešte hľadal iné možnosti, až nakoniec som sa dostal do Senior domu, n.o., kde mne i ďalším, ktorí majú rovnaké záujmy ako ja, ponúkli vhodné priestory na Košťovej 1/A. Vytvorili sme zoskupenie Galéria 6 a začali sme sa navzájom hodnotiť, povzbudzovať i kritizovať. A robíme to neraz veľmi tvrdo."

Na novinársku otázku, čo mu maľovanie dáva a čím ho napĺňa, pán Krehel odpovedal slovami:

"Pri maľovaní zabúdam, že mám už toľko rokov a že mám nejaké zdravotné problémy (a kto ich v mojom veku nemá?!). Slovom, keď niečo robím, maľujem, keď tvorím, jednoducho zabúdam na celý vonkajší svet a som vo svojom imaginárnom svete a keď sa mi podarí urobiť to, čo som mal v úmysle a ešte aj niečo naviac, som maximálne spokojný. A hodnotia to potom kolegovia i ďalší..."


Chýrni talianski kamenárski majstri


Pani Ľudmila Bevilaqua pochádza z Prešova. "Na základnej škole som mala veľmi dobré výtvarné práce, chcela som maľovať a myslela som si, že sa tomu budem profesionálne venovať po celý život. Ale rodinné podmienky boli také, že som nemohla ísť na školu, akú som si vysnila. Mama skoro ovdovela, mala som len 13 rokov, keď nám zomrel otec a mala som ešte troch mladších súrodencov. Vyštudovala som strednú poľnohospodársku školu."

Celý život pracovala vo VSŽ Košice, sprvu ako žeriavnička, neskôr diaľkovo absolvovala Humboldtovu univerzitu v Bratislave a po dvoch rokoch štúdia robila sekretárku. Ako zvýraznila, využila ponúknutú možnosť ísť do predčasného dôchodku. “To ma takpovediac oslobodilo a umožnilo mi konečne venovať sa maľovaniu, teda tomu, po čom som túžila celý život.”  Ako dôchodkyňa večerne absolvovala strednú umeleckú školu a dala sa dokopy so zaujímavými ľuďmi s rovnakým koníčkom. A stala sa členkou Galérie 6. "Odvtedy sa tu pravidelne stretávame, tvoríme, maľujeme pre potešenie, baví nás to a verím, že budeme maľovať ešte dlho, lebo to je zmysel nášho života."

Na moju zvedavú otázku, ako prišla k takému zvučnému talianskemu priezvisku, mi pani Bevilaqua do mikrofónu povedala: “Na Štefánikovej mohyle na Bradle pracovali aj svetoznámi talianski kamenárski majstri. Jedným z nich bol majster Bevilaqua. A bol to pradedo môjho manžela. Zavše sa ma pýtajú, či to je moje umelecké meno. Odpovedám: Nie, je to moje skutočné priezvisko!"

Ing. Vladimír Kuruc je rodákom z obce Veľké Lovce (okres Nové Zámky), časť detstva prežil v Prahe a Bratislave, ale ešte za mlada sa priženil na východ (manželku má od Prešova) a odvtedy je východniarom a býva v Košiciach.

Absolvoval výtvarný odbor ľudovej školy umenia a chystal sa na strednú školu umeleckého priemyslu. Talentové skúšky urobil, ale pre nedostatok miesta ho neprijali.


"Tak som šiel na strednú poľnohospodársku školu v Hurbanove a po maturite do Košíc študovať veterinu. Ale po udalostiach v auguste ´68 ma z politických dôvodov z vysokej školy vyhodili a celý život som potom pracoval v poľnohospodárstve - bez doktorského titulu. Najprv na bitúnku, potom v Štátnom plemenárskom podniku služieb, kde som robil konzultanta pre kontrolu dedičnosti ošípaných, a až hodne neskôr, keď mi už aj deti odrástli, som na Vysokej škole poľnohospodárskej mohol vyštudovať zootechniku."

Ale na kreslenie a maľovanie vraj popri poľnohospodárstve nikdy nezanevrel. "Tak napríklad už na strednej poľnohospodárskej škole som svoje výtvarné vlohy využil aspoň tak, že som kreslil rôzne pomôcky pre výučbu, náčrty, maľby, schémy, napríklad telo ošípanej v podobe tzv. mäsiarskej mapy a podobne. Ale ilustroval som aj školský časopis a robil výzdoby pred prvým májom." (Smiech.)


Človek vždy má v sebe rezervy


Služobne najmladší člen kolektívu Karol Debnár je rodákom zo Spišskej Novej Vsi. Pracoval v televízii vo výpravných zložkách, kde nemal zasa až tak veľmi ďaleko k výtvarnému umeniu. "Mal som na starosti rekvizity, kostýmy a masky, mal som teda určité prepojenie aj s výtvarníkmi, scénografmi či kostýmovými návrhármi." Atmosféra v Galérii 6 sa mu pozdáva a na margo živších diskusií, ktoré bývajú medzi členmi klubu, uviedol: "Vždy je to o tom, že tu prevláda kolektívny názor na vec, čo nie je na škodu, lebo keď človek tvorí osamote, nemá taký kritický pohľad ako keď sa na to viacerými očami pozrú jeho kolegovia."


Aj keď pri tých hádkach a diskusiách hrajú úlohu aj emócie, bez toho by to nešlo, vždy je to vraj v prospech veci. "Človek vždy má v sebe ešte rezervy a hľadá ich a je šťastím, ak ich nájde a je spokojný sám so sebou. A keď je to práca, ktorá sa páči aj iným, tak je to veľmi príjemný pocit," vysvetľuje pán Debnár a dodáva, že maľovaniu sa začal venovať až ako dôchodca.

 

"Keď som odišiel do dôchodku, hľadal som zmysel svojho ďalšieho pôsobenia a keďže aj dôchodca chce byť medzi ľuďmi a niečo ešte dokázať, tak som v sebe hľadal a našiel som to, že môžem ešte tvoriť. Je to pre mňa balzam na dušu... Do Galérie 6 som prišiel, keď už bežala naplno. Som v nej necelý rok a snažím sa svojim pohľadom i svojimi prácami prispieť do tohto spoločenstva," hovorí mi a po chvíľke zamyslenia dodá, že každý jeden člen klubu je iný - aj čo sa týka tém aj ich výtvarného spracovania:


"Ja som napríklad začínal kresbami, potom som pracoval temperovými i akrylovými farbami a neskôr som prešiel na olej. A témy? Príroda, zátišie, postavy, architektúra, akty... a najnovšie aj abstraktné veci. Táto téma ma zaujala aj napriek tomu, že boli isté obavy, či to zvládnem, ale v klube sme si všetci povedali, že robíme a tvoríme pre radosť, takže vlastne je to taká úľava."


Pozvanie do malých ateliérov

Predmetná výstava, už siedma v existencii združenia, bola sprístupnená v stredu 17. júna, potrvá do 26. júna a pozrieť si ju možno len v pracovných dňoch 10-tej do 17-tej. Ak nie je práve otvorené, stačí zazvoniť, prídu vám otvoriť! A keď budete mať šťastie, vystavujúci autori vás pozvú do svojich malých ateliérov, ktoré sú súčasťou objektu. Stálo by to za to. Možno budete oči prevracať... A možno vám dovolia nahliadnuť do svojich tvorivých dielničiek, aj keď už bude po výstave. Stačí za nimi zájsť. Pani Ľudmila Bevilaqua: "Neuzatvárame sa pred ľuďmi, ba práve naopak - budeme len radi, keď prídu pozrieť čo maľujeme, ako maľujeme a kde maľujeme a že to robíme s nadšením a chuťou." Gabriel Schmotzer:"Ale veď ľudia sem chodia aj pýtajú sa napríklad aj na 3D efekt, reku, ako to robíte, akou technikou, že vám ten obraz tak vystupuje smerom dopredu?"

Postreh z výstavy: Jeden z vystavených obrazov pána Krehela zobrazujúci centrum Košíc možno vraj považovať za kontroverzný. Ale je to naozaj kontroverznosť? Alebo len svojské, výsostne autorské stvárnenie témy? Hovorí samotný autor obrazu: "Počas vernisáže ma oslovil nejaký neznámy chlap, neviem kto to bol, ale doslova zrúkol na mňa, ako som si vraj dovolil namaľovať zelený kostol?! (ide o Dóm sv. Alžbety - poznámka red.). Chcel vedieť, či mám na to povolenie a kto mi ho vystavil..."

S podobným "problémom" sa stretol aj pán inžinier Kuruc: "Na ktorejsi z predchádzajúcich výstav som mal obraz symbolizujúci krajinku pod Dargovom. Prišiel za mnou chlapík, ktorý trval na tom, že je to namaľované zle, lebo on tam chodí a vie, že tá lúka je tam tak a tak a ten chodník sa zatáča až trochu ďalej... Snažil som sa mu vysvetliť, že to je maľba, nie dokumentárna fotografia, ale som zrejme nepochodil."  

Na záver ešte jedna informácia: Členovia Galérie 6 už pripravujú ďalšiu výstavu. Mala by byť zrejme už na jeseň v košickom Kulturparku.

Autorom reportážnej eseje je PhDr. Peter Furmaník, publicista - reportér a komentátor. Príspevok je súčasťou pripravovaného webového projektu o kultúre, médiách, hlasoch, myšlienkach a inšpiráciách… Sympatickým počinom neprofesionálnych výtvarníkov z Galérie 6 sa v tomto projekte budem ešte venovať.

"Kontroverzné" Košice očami Karola Krehela  

    


Pohľady do výstavných priestorov Galérie 6 na Košťovej ulici v Košiciach 

Foto: Laura Furmaníková